Pred piatimi mesiacmi som odpočítaval posledné dni zostávajúce do začiatku Erasmu. Teraz sa situácia otočila a táto jedinečná skúsenosť sa bohužiaľ končí. Na konci je aj moja séria článkov, preto som sa pokúsil dať dokopy posledné zaujímavé miesta, ktoré som stihol vidieť, ale aj celkové pocity z toho, čo mi tento medzinárodný program dal.
Jazyk
Na začiatku Erasmu som po taliansky nevedel ani slovo. Spoliehal som sa na angličtinu, aj keď som vedel, že v Taliansku jej ovládanie nie je samozrejmosťou. Na toto príde aj bežný turista, ktorý sa tu zdrží zopár dní. Čo ma však naozaj šokovalo, bolo zistenie, že angličtina nie je samozrejmosťou ani u mojich talianskych rovesníkov. Prednášky v škole som mal našťastie v angličtine a musím povedať, že talianski profesori ju ovládali prinajmenšom veľmi slušne.
Celý život sa však neodohráva na prednáškach, a preto som si povedal, že ak nepríde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore, teda že sa naučím miestny jazyk. Taliančinu som sa učil tromi spôsobmi. Okrem štandardného kurzu v škole som sa zúčastnil na programe Tandem Learning, kde som spoznal dvoch Talianov, ktorí chceli konverzovať v angličtine a na oblátku so mnou precvičovali moju taliančinu. Tretím spôsobom bola mobilná aplikácia Duolingo, ktorá je určená pre jazykových samoukov. Dá sa teda povedať, že som sa ju učil dosť intenzívne a som za to veľmi rád. Nikdy predtým som necítil takú motiváciu učiť sa jazyky, až Erasmus mi ukázal, že ak sa človek chce cítiť komfortne v cudzej krajine, mal by sa naučiť miestny jazyk aspoň na komunikačnej úrovni. Aj napriek tomu, že moja taliančina má od plynulosti ešte dosť ďaleko, na bežné životné situácie stačí, najmä ak druhá strana rozpráva dostatočne pomaly a nepoužíva príliš „fancy“ slovnú zásobu. Navyše, Taliani sú veľmi srdečný národ a sú niekoľkonásobne milší k cudzincom, ktorí sa aspoň snažia hovoriť ich jazykom, a týchto cudzincov zvyknú vrelo chváliť za ich taliančinu, aj keď obe strany vedia, že zlepšovať sa toho dá ešte veľmi veľa.
Sever a Juh
Vďaka tomu, že som sa stretával s Talianmi, som mal možnosť spoznať niektoré ich pohľady na problémy ich krajiny. Najväčší rozdiel medzi priemerným talianskym a slovenským študentom je chuť zostať žiť na rodnej hrude. Ak sa opýtate talianskeho študenta, čo chce robiť po ukončení štúdia, väčšinou odpovie, že si chce nájsť prácu v Taliansku, zatiaľ čo bežný slovenský študent má väčšiu náklonnosť vycestovať do zahraničia. Taliani majú svoju krajinu radi a talianska čižma je na európske pomery veľká. Z toho vyplýva hneď niekoľko vecí. Prvou z nich je pozorovanie, že taliančina nie je len jedna. Oficiálne síce áno, a je pravda, že všetci rozprávajú spisovne, ale praktický rozdiel je najmä v tom, aké časy sa v tom alebo onom kraji používajú.
Tých regionálnych delení je niekoľko, pomyselne najhrubšia čiara však delí Taliansko na sever a juh. Toto delenie sa neprejavuje len v jazykovej oblasti. Pre predstavu to ilustrujem na jednom študentovi, s ktorým som sa zoznamoval, a pochopiteľne padla aj otázka pôvodu. Spýtal som sa ho, či je Talian s očakávaním kladnej odpovede. Na moje prekvapenie však na chvíľu zaváhal a asi po dvoch sekundách odpovedal: „Sicílčan“. Takéto sebaurčenie nie je vôbec výnimočné pre veľké množstvo rodených Sicílčanov a Sardínčanov. Mal som šťastie, že som spoznal Alessandra, študenta, ktorý prežil približne polovicu svojho doterajšieho života na rodnej Sicílii a polovicu tu na severe. Držal viac s južanmi a vždy si juh pochvaľoval, vyzdvihoval tamojšie jedlo, aj prírodné krásy. Sťažoval sa, že politici nikdy nerobili dosť pre to, aby juh mohol vyťažiť zo svojho turistického potenciálu, a preto sú tisíce ľudí ako on nútení sťahovať sa na bohatší sever. Keby som mal tieto pocity prirovnať k mojim rodným končinám, povedal by som, že pocity ľudí na juhu Talianska sú podobné pocitom ľudí na východe Slovenska. Obe skupiny nemajú radi bohatšiu časť svojej krajiny, ale sú tam nútení cestovať kvôli slabej vyspelosti svojho rodného regiónu, a to aj napriek pocitu, že nimi rodení severania (západniari) opovrhujú. Neodvažujem sa tieto názory posudzovať, iba upozorňujem, že aj na západ od bývalej železnej opony žijú podobní ľudia ako na východ od nej a riešia často podobné problémy.
Posledné výlety
Od posledného článku mi zabrali významne veľa času skúšky a školské projekty, preto bolo cestovania o niečo menej ako zvyčajne, čo sa ale chystám vynahradiť počas zvyšku leta. Každopádne spomeniem ešte návštevu Sardínie a najväčšieho zábavného parku v Taliansku.
Už v momente, keď človek pristane na Sardínii, okúsi pravdivosť vyššie spomínaného delenia Talianska. Zažije podobný pocit ako keď príde do Katalánska – všade sú vlajky, avšak nie štátne, ale regionálne. I quattro mori, štyria Mauri reprezentovaní štyrmi čiernymi hlavami na bielom podklade s červeným krížom na vás číhajú zovšadiaľ, kam sa pozriete. Tento lokálpatriotizmus je ale opodstatnený. Na rozdiel od pevninských žltých pláží je Sardínia obklopená nádhernými pieskovými bielymi plážami. Z hľadiska dopravy odporúčam každému, kto ide na Sardíniu, nech si požičia auto, pretože verejná doprava na ostrove síce funguje, ale autobusy nechodia veľmi často, nedá sa nimi dostať všade a večer nechodia vôbec. Čo sa týka jedla, okrem typickej pizze a cestovín zvyknú byť v ponuke plody mora na rôzne spôsoby, čo nemôžem neodporúčať. Jedno prekvapenie sme však s priateľkou pri prvej večeri na tomto krásnom ostrove predsa len zažili. Všimli sme si, že všetci okolo nás majú pred sebou pivo namiesto typického talianskeho vína. Po chvíľke sme však zistili, že úplne všetci zákazníci okrem nás rozprávajú nemecky, čo tento jav vysvetlilo. Nemcov sme stretávali počas celého výletu, tvoria tam drvivú väčšinu turistov.
Po skúškach sme sa vybrali k jazeru Lago di Garda, ktoré leží na hraniciach nášho regiónu, Benátska, s regiónmi Lombardia a Trentino Alto Adige. Jazero samo osebe je veľkým lákadlom, my sme však prišli kvôli adrenalínovým zážitkom v Gardalande, najväčšom zábavnom parku v Taliansku. Bol to skvelý zážitok, ktorý síce vyžaduje dosť odvahy, no som presvedčený, že každý, kto má rád adrenalín, si príde na svoje. Odporúčam ísť určite v priebehu týždňa, nie cez víkend, kvôli dlhým radom na najlepšie atrakcie, ako to už v zábavných parkoch býva.
Arrivederci
Erasmus teda pre mňa už definitívne končí, na záver chcem určite povzbudiť každého, kto váha, či ísť alebo nejsť, nech ide, pretože je to naozaj jedinečná šanca zažiť niečo nové. V mojich článkoch som sa snažil priblížiť jeden zo spôsobov, ako sa dá Erasmus poňať. Ak to niekoho oslovilo, teší ma to, ak aj nie, choďte a zoberte si z Erasmu niečo iné podľa vlastnej chuti. Ciao!
Předchozí díly:
Zápisky z Erasmu: Itálie, Università degli Studi di Padova I
Zápisky z Erasmu: Itálie, Università degli Studi di Padova II
Zápisky z Erasmu: Itálie, Università degli Studi di Padova III
Mohlo by vás zajímat: